Sloboda v školstve

Na začiatku by som rád upozornil na to, že podobné skúsenosti so slobodou mám aj ja, avšak moja osobná skúsenosť nie je hlavným dôvodom k napísaniu tejto témy. Na základe mnohých ohlasov kolegov je téma tohto príspevku všeobecným problémom v rôznych častiach Slovenska. Teda tento článok nie je iba o mne, ale je prierezom komunikácií, ktoré vediem s učiteľmi, ktorí sa ku mne hlásia z dôvodu, že sa stotožňujú s mojimi textovými postrehmi.

Možno niekoho prekvapím tým, že poviem, že sloboda v školstve existuje. A nie je to nástupom nového ministra školstva. Mám na mysli slobodu vo vyučovaní. Nepostrehol som nejaké ponosy na to, že nám niekto bráni vyučovať, vychovávať alebo zasahuje do učiteľovej odbornosti. Isto, máme štátny vzdelávací program, ktorý predpisuje istý rozsah obsahu a kompetencií. Nemôžeme požadovať jeho absolútne zrušenie, keďže som presvedčený, a nikto ma nepresvedčí o opaku, že máme istý vzdelávací obsah, ktorý si občan krajiny musí osvojiť aj v rámci rôznych sociálnych, kultúrnych, historických či iných aspektov spoločnosti, v ktorej žijeme. Zmena osnov na svojvôľu nie je slobodou. Napriek nutnosti odučiť istý vzdelávací obsah a napriek tomu, že ŠVP nie je ideálny, máme obrovskú slobodu v tom, ako vyučovať, čo žiakom odovzdať, ako naplniť čas v rámci mikropriestoru vyučovacej hodiny. Možno aj preto, že sa v škole rieši predovšetkým kapitál, politika či byrokracia, sa málokedy stáva, že sa zasahuje do tohto typu slobody. Isto, môže k tomu pristúpiť inšpekcia či riaditeľ. No i v prípade ich námietok má mať učiteľ kompetenciu obhájiť si svoje pôsobenie (ak je obhájiteľné). Je pravdou, že mnohí kolegovia túto slobodu využívajú na zahltenie žiakov encyklopedickými poznatkami, nepotrebnými informáciami a nudnými monológmi, čo je v dobe explózie informačných prameňov výrazným anachronizmom. Avšak neexistuje opatrenie, ako by sme takýto prístup učiteľov obmedzili. Lebo je to skôr téma kvality učiteľov, ich uvedomelosti, diskurzívneho pohľadu či ich vnímania súčasnej doby, jej potrieb a táto stránka sa reformuje inými spôsobmi. Ja sa však ako učiteľ cítim vo svojom vyučovaní slobodný, pripravený obhájiť si svoje postupy. Zároveň hľadám tú správnu logistiku, aby som so žiakmi rozširoval vyučovanie svojho predmetu o prax, život a súvislosti – robím to tak prirodzene 20 rokov, vraj sa to volá reforma... Preto logicky očakávam, že sa nastaví ŠVP tak, aby konečne napĺňal požiadavky doby, čo však neznamená, že sa škola zmení na tábor. Som veľmi rád, že aj pán minister častejšie hovorí o reforme obsahu, i keď sa obávam, v čích rukách bude. No verím v zmenu. Opakujem,  vo vyučovaní a výchove žiakov sa cítim slobodný. Teším sa aj prvej lastovičke – zámeru otvoriť a otvárať trh s učebnicami. (Verím však, že doložky k učebniciam, na ktorých minister trvá, nebudú získavané opäť demotivujúcim, zaujatým procesom, kde budú rozhodovať známosti.)

Iné je to so slobodou inštituciálnou. Pán minister sa v čase protiepidemických riešení neraz vyjadril, že dal samosprávam, resp. riaditeľom škôl slobodu. Tu sa však obávam, že na takúto slobodu nie sú pripravení. Ak ministerstvo vypracuje nejaké smernice, metodiky a ich aplikácia sa prenesie na samosprávy, nie vždy je to správne, hoci decentralizácia sa javí byť dobrým spôsobom riadenia štátu. Avšak boli sme často svedkami čachrov zriaďovateľov, nútenia učiteľov do aktov, ktoré sú v rozpore so zákonom, krátenia financovania, zasahovania do riadenia školy a pod. Mohol by som prednášať o tom, čo si niektorí zriaďovatelia, ale aj riaditelia vymysleli, len aby ušetrili. A to sa potom odráža aj na nálade a postavení učiteľa, na jeho slobode, ale neraz to schytá aj riaditeľ, ktorý musí počúvať svojho primátora, starostu, poslancov, keďže je od nich závislý napriek tomu, že sú školy právnym a apolitickým subjektom. Takže v tomto stave sa tešiť, že sa dala sloboda obciam, je veľmi nešťastné. Riešenie nie je také zložité, ako to hovoria politici. Riešenia sú zložité vtedy, ak je pri nich kopa záujmov, ktoré sa stali za roky podivných vlád priam neprekonateľnými. Akoby bola škola firma, na ktorej sa dá dobre nabaliť, tak sa o ňu niektoré organizácie bijú. Najdôležitejšou zmenou musí byť čo najrýchlejšie zjednotenie financovania škôl. Je neprípustné, aby škola či školské zariadenia boli financované rôznymi cestami, ktoré sú také neprehľadné, že sa únikom nečudujem. Všetky školy a školské zariadenia sa venujú deťom a mládeži a akékoľvek čachre sa prejavia práve na nich. Typickým príkladom sú materské školy, ktoré sú doslova rukojemníkmi financovania obcí, hoci sú veľmi dôležitým predstupňom nástupu do základných škôl. Viem si predstaviť, že v rámci normatívu by sa presunula obciam istá časť na prevádzku budov. Viem si predstaviť, že by obec mohla zasahovať do školského vzdelávacieho programu, aby sa v ňom odzrkadlili aj jej tradície, história a pod. Viem si predstaviť spoluprácu obce so školou v rámci usporiadavania kultúrnych podujatí. Avšak do odmeňovania, platov či do výbavy školy by obec, ktorá neraz nemá školských odborníkov, zasahovať nemala. Kým nebude centrálne financovanie, sloboda zamestnancov školy nebude, bude jedine sloboda zriaďovateľov a riaditeľov, ktorí neraz konajú tak ako konajú, lebo sú pripravení o slobodu riadenia, keďže sú závislí od svojej obce. K tomuto by som ešte pripojil, že je potrebné, aby ministerstvo niektoré nariadenia dalo centrálne a nie tak, že ich nechajú rozvíjať a nadinterpretovať obciam a riaditeľom. Lebo sme svedkami obrovského zneužívania. Príkladom boli opatrenia proti epidémii, ktoré si niektorí zriaďovatelia vysvetlili účelovo. Nejde mi o centralizáciu riadenia. Ale v samosprávach necitlivých ku školstvu je potrebné presadiť autoritu ministerstva. Lebo učitelia, ak by sa bránili, ohrozí to ich zamestnanie a neraz aj povesť. Otázkou je aj to, či sa vôbec dá brániť voči obci či riaditeľovi školy. Isté však je, že ak riaditeľ nebude pod tlakom neslobody, bude sa rozhodovať slobodnejšie = ľudskejšie.

Sloboda rozhodne nebude, ani kým sa nezmení zákon o voľbe riaditeľov škôl tak, aby sa vo výberovom konaní postupovalo verejne, transparentne, odborne a apoliticky. Prečo sa asi nová vláda snaží o otvorenosť výberových procesov? Lebo my zo školstva najlepšie vieme, ako sa volia riaditelia, ako sa presadzujú osobné záujmy a ako sa vo voľbách nedbá o obsah prezentácie kandidátov, keďže je všetko utajované. Neviem, či by som vedel načrtnúť správny model fungovania rady školy, ale je nanajvýš podivné, že v rade školy môže byť až osem laikov, ktorí síce môžu poznať školy z vlastnej skúsenosti, no nevyznajú sa v jej štruktúre, v školskej legislatíve, v ekonomike, v personalistike a pod. Je divné to, že sa o kandidátoch členovia rady dozvedia krátky čas pred ich prezentáciou na výberovom konaní. Čudujem sa, že je rade školy dovolené vylúčiť z výberového konania verejnosť. Je neprípustné, že kandidáti majú zväčša 10-15 minút na svoju prezentáciu o riadení školy, ktoré bude trvať 5 rokov a zasiahne množstvo ľudí. Je nedemokratické, že sa ku kandidátom nesmie vyjadriť komunita školy, aj preto, že sa ich mena taja. Je škodlivé, že rada školy si môže zvoliť tajné hlasovanie, čo už spravilo bordel v nejednom hlasovaní.

Načrtnuté zvrátenosti vám isto prezradia, aká je obrovská šírka presadzovania osobných záujmov. Navyše, jednotliví členovia rady školy sa nemusia s nikým radiť, môžu voliť podľa seba alebo podľa toho, čo je pre nich výhodné. Alebo sa riadia iba na základe sympatie, oblečenia, mimiky a pod. A v takomto stave sú rukojemníkmi riaditelia, a tým aj učitelia. Pokojne sa môže stať to, že riaditeľom sa stane niekto, kto školu nepozná a má len šťastie, že pozná časť rady školy alebo dobre vyzerá. Ak sa toto prvotne nevyrieši, bude sloboda škôl marketingový ťah alebo slovom bez významu.

A snáď posledným klincom do slobody škôl je inšpekcia. Áno, som zaujatý, viem, ale viem aj od skúseností kolegov, aká je táto inštitúcia dvojtvárna a šikanózna. Istá časť učiteľov síce vraví, že má dobré skúsenosti s inšpekciou. Ďalšia časť však pravý opak. A je tu ešte jedna časť, kam aj ja patrím, že zásahy inšpekcie sú účelové. Takto inšpekcia fungovať nemôže. Tak, že sa v nej stretávajú dva absolútne krajné póly. Paradoxne, ja verím v opodstatnenosť inšpekcie, nezrušil by som ju, ale to, čo vyvádza posledných 5 rokov, je ďaleko za slobodou školy, ba dovolím si povedať, že ďaleko za odbornosťou. Ak však inšpekcia funguje spôsobom čo škola, to iný prístup k jej hodnoteniu, tak ide o zlé vedenie tohto úradu. Problémom je aj to, že často táto skostnatená inštitúcia nerieši ozaj závažné problémy, ktoré ohrozujú učiteľa, ba žiaka. A to, že sa neviete domôcť opravného prostriedku voči zápisu z inšpekcie, je snáď socialistický relikt. Ak bude takto inšpekcia fungovať ďalej, neutrpí tým len sloboda, ale aj solidarita so školstvom. Preto pevne verím, že zmeny v jej fungovaní sa prejavia čo najrýchlejšie, dá sa to. Ale nie prostredníctvom zabetónovaných ľudí. Ak k tomu nedôjde, riaditelia budú konať pod vplyvom strachu z odvolania, zápisu a vyvŕšia si to tak, že budú robiť už aj tlačivá o dĺžke trvania pobytu na toalete.

Načrtol som vážne prekážky v slobode škôl. O niektorých sa v novej vláde hovorí, o niektorých, žiaľ, nie, hoci tvoria komplex kritérií slobody. Ja som zástanca konštruktívnej slobody a verím, že aj pán minister neberie slobodu ako anarchiu. Ak sa ňou však chce pýšiť, nesmie ju odovzdať starému systému, ale upraviť systém tak, aby sa zo slobody nestala zbraň pre tých, ktorí majú iné hodnoty a najmä úmysly.

PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * ZŠ s MŠ, Riazanská 75, Bratislava * janpapuga@gmail.com  FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna školoveda - hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk