Sám by som nevedel na mieste vlády, čo spraviť s pandémiou. Snáď si niekto nemyslel, že akýkoľvek vírus pominie v priebehu pol roka. Nie, zaradí sa k ďalším zdravotným hrozbám a potrvá pomerne dlhý čas, kým sa situácia ustáli alebo sa nájde účinná vakcína. Počul som aj názor, že sa s tým treba naučiť žiť. Byť opatrný, no nie na úkor duševného zdravia a reštrikcií, ktoré sú neraz len na efekt, hoci významne ovplyvňujú životy občanov. Ak vláda nič nespraví, padne po ďalších úmrtiach. To isté jej hrozí, ak spraví reštrikcie. Je teda tiež v zložitej situácii, musí zvažovať aj politické dôsledky, keďže má veľké ciele. No v školstve, ako vždy, je situácia iná, špecifická a malo by sa k nej pristupovať odborne, citlivo, osobitne.
Po prezretí si dvojtýždňových opatrení sa vážne obávam,
že sa začína narúšať tradičná škola, niekedy sa mi zdá, že účelovo. Teraz
nemyslím tradičnú školu v zmysle diktovania poznámok, monologického výkladu či
tvrdého sankcionovania žiakov. Ale tradičnú školu v zmysle interaktívnej
society v špecializovanej budove, osobných kontaktov so žiakmi a učiteľmi či
individuálneho prístupu v prípade riešenia žiackych problémov. Sám sa považujem
za moderného učiteľa a privítal by som mnohé liberálne zmeny. Avšak deje sa
opak. Čo teraz vidíme v školách? Okná oblepené zákazmi a nariadeniami,
odháňanie detí od seba, zápach alkoholických prípravkov na ruky, vyháňanie
rodičov z budov...
Neraz sa stretávam s názorom, že cieľom politikov je mať
hlúpeho voliča. Ja túto myšlienku nevyznávam, ale má nejakú tú logiku, ak sa
pozrieme na to, čo sa dialo so vzdelávaním po roku 1989. A pokračuje to dodnes.
Tento raz však oslabenie vzdelávania spôsobil vírus. Či sú opatrenia v
súvislosti s ním dostatočné alebo prehnané, to nechávam na názor čitateľa.
Avšak ak si niekto myslí, že sa popri rôznych tzv. semaforových pravidlách bude
realizovať riadne vyučovanie s povinnosťou návratu k zameškanému učivu počas
zatvorených škôl a prípravou na nerušené testovania, je buď mimo skúsenosti s
fungovaním škôl, alebo je idealista, ktorý deti a rodičov zavalí od 3. 9.
úlohami a domácimi prípravami (povinnosťami) zameranými na predmet s vynechaním
mnohých, často potrebnejších kompetencií, ktoré sú nadpredmetovou zložkou
vyučovania. Riadne vyučovanie je vskutku ohrozené a tvrdiť opak je potemkinovskou
dedinou. Nemožnosť riadne učiť je aj kvôli citovému vypätiu detí, ktoré nielenže budú po bezpečnostných
prázdninách doma, ale isto aj pod vplyvom stresu z rôznych opatrení a
katastrofických správ. Pravda, im sa nedá vždy vysvetliť, že ich chceme ochrániť,
preto budú rôzne reakcie na rôzne situácie v nasledujúcich septembrových dňoch,
vrátane odmietania nosenia rúšok. Môžeme teda zabudnúť na vyučovanie, resp. na
efektívne osvojovanie si učiva a kompetencií. Momentálne neučím, teda
nebudem v prvých dňoch v nejakej škole, ale po vzhliadnutí opatrení vidím, že
čas vyučovania bude priam roztrhaný a som rád, že sa na tom nebudem podieľať.
Nehovoriac o tom, že niektorí zriaďovatelia pritlačili ešte viac a robia
viacero opatrení okrem tých, čo nariadilo ministerstvo. Kolegovia, ozaj vám
nezávidím. Ani deťom. Najhoršie je to, že všetka tá spolupatričnosť, rešpekt,
spolupráca, sociálne kontakty, zmierňovanie reštrikcií, humanizácia školy,
ktoré moderné školy pred vírusom budovali, sa musia v mene ochrany zdravia
eliminovať. A že to bude len dva týždne, o tom môžeme iba snívať. Vírus nemizne
termínovaním opatrení a obávam sa, že aj totálna izolácia by nezabránila jeho šíreniu.
Ale toto je moja domnienka, nie som odborník.
Na ministerských stránkach som našiel návod na dištančné
vzdelávanie. Isto, je to jeden z mnohých spôsobov vyučovania. Dlhodobo si ho
neviem predstaviť, ani keby vláda dala všetkým notebooky a internet zadarmo (čo by aj mala,
ak to chce). Opäť chýba ten sociálny kontakt, pre ktorý je škola významným strediskom
detí. Aj rodičia detí v domácom vzdelávaní dbajú o sociálny kontakt s inými
ľuďmi, pretože je to nevyhnutnosť psychologicko-fyzického vývinu človeka.
Dlhodobo si online vzdelávanie neviem predstaviť ani z dôvodu, že vysedávanie
pri počítači a študovanie elektronických materiálov má tiež svoje zdravotné
dôsledky zhoršujúce sa predlžujúcim sa časom stráveným pri multimédiách. (Stačí,
že už deti hodiny trávia na smartfónoch.) A robiť z učiteľa poštára a zároveň
ho tým zdravotne ohrozovať návštevami svojich žiakov, je zase prenosom
zodpovednosti kompetentných. Obávam sa teda aj dôsledkov dlhodobého dištančného
vzdelávania, nech už bude zavedené ako dôsledok pandémie alebo reformy
školstva. Ešte aj tomu vysokoškolákovi dá viac priamy kontakt s učiteľom ako
samoštúdium. Z osobnej skúsenosti môžem potvrdiť, že oveľa viac si zapamätám v priamom dialógu
s odborníkom.
Ako však v tejto situácii postupovať? Či je rúško v
školách adekvátnym riešením, pričom mladší žiaci ho nemusia nosiť, to ozaj
neviem posúdiť. Ale čo posúdiť viem, že zdravotní odborníci by sa mohli radiť
aj s reálnymi, skúsenými a nezaujatými učiteľmi. Ak by tak robili, iste by si
vedeli plasticky predstaviť, čo znamená mať prekrytú tvár v čase výkladu a
dialógu so žiakmi. Nemyslím teraz rôzne informácie o zdravotných dôsledkoch.
Mám na mysli práve hovorenie, ktoré je nosnou súčasťou školy a neoddeliteľnou
nevyhnutnosťou žiakov. Hovorenie v horúcich miestnostiach počas zrejme horúcej
jesene. Nedávno som mal možnosť chvíľu rečniť v rúšku, a aj keď vydržím všeličo, zadýchal som sa viac ako
inokedy a zároveň som vdychoval horúci vzduch. Nepríjemný zážitok. Ak predpokladáme,
že sa nie všade vyučovanie skráti, môžeme mať triedy, ktoré budú s rúškami od
8.00 do 14.00. Môžeme sa však tešiť, že neobmedzili počet detí v triede či
neprikázali (resp. neodporúčali) rozostupy medzi lavicami. No i tak sa mi
vynára otázka, či v triede 40 metrov štvorcových s 28 žiakmi sa dá ustrážiť
prúdenie vzduchu. To je to, čo som spomínal - riešenia dobre vyzerajúce iba na
papieri. Stávajú sa dokladom, že sa robia akési opatrenia.
Fascinujú ma aj tie čestné prehlásenia rodičov. Ako
poznám náš národ, tak som presvedčený, že veľká časť ľudí zamlčí, či boli
posledné dva týždne na rizikových aktivitách. Ak sa vírus rozšíri, tak bude
takmer nemožné zistiť, kto vypísal čestné prehlásenie nepravdivo. Nikto si asi nepredstavuje,
že polícia bude šetriť to, kto mohol vírus zaniesť do danej školy.
Izolačná miestnosť by mala byť v každej škole aj mimo
pandémie. Ale... myslí sa na to, že dieťa nemôže zostať počas pobytu v škole
samo? Kto bude držať dozor nad ním? Najmä v situácii, keď bude podozrenie na infekčnú
chorobu. Zase bude zamestnanec školy riskovať? Aj infikovaný učiteľ môže
ohroziť svoje okolie, keď už sa nedbá na súhlas učiteľa s vykonávaním dozoru,
keďže učitelia poslúchajú, a preto sa ich nepýtajú. A čo ak sa objavia dvaja
žiaci s príznakmi? A iba jeden bude mať Covid, druhý iba zvýšenú teplotu. Budú
obaja v jednej izolačnej miestnosti? Riskne sa prenos nákazy?
Opakujem, sám neviem, čo by som spravil. Ale asi by som
hľadal menšie zlo. Čo tak nariadiť štíty? Nie je to drahá položka pre rodičov. Ale
nenechať nákup štítov na školy. Nebudú
mať v septembri prostriedky, ani čas na to. Čo tak ozaj zaviesť bezrúškové
vyučovanie? Nie preto, že neverím v šírenie vírusu, ale preto, že dni v rúškach
budú veľmi, veľmi ťažké. Možno sa aj tie slávnostné otvorenia mohli realizovať.
Školy majú veľké priestory na to, aby sa to dalo spraviť s odstupmi. Začiatok
školy je veľká udalosť. Najmä pre prvákov. Určite by sa dalo nájsť riešenie,
ktoré by neublížilo. Rieši sa to však zákazom, resp. odporúčaním (teda zákazom).
Verím, že školy pripravia žiakom aspoň rozhlasové vysielanie, nech vedia, že sa
zase začína školský rok. Možno by mohli nechať všetko na zodpovednosti školy
namiesto jednotných pravidiel. Väčšina je právnym subjektom. Pedagogické zbory
samy vedia, že sú zodpovedné za žiakov a musia realizovať ochranné opatrenia.
Možno je škola, kde je desať žiakov, ktorí sa dajú rozložiť tak, aby boli od
seba bez rúška a mohla by tak spríjemniť podmienky vyučovania. Tak to predsa
bolo v čase návratu detí do škôl. Zriaďovatelia, politici či úradníci na
ministerstve nemajú šancu zjednotiť pravidlami všetky školy, nech aj kreslia
všelijaké graficky dokonalé schémy. Alebo posuňme začiatok školského roka, keď
veríme, že problémy budú iba prvé dva týždne. Ale nebudú. Pridruží sa do toho
chrípkové obdobie, a tak každý kýchajúci bude potenciálnym nosičom Covidu. Alebo
spravme prvé dni branné cvičenia, pobyt vonku a pod.
Naozaj sa bojím o tradičnú školu vo vyššie uvedenom
zmysle, pričom viem o mnohých skupinách ľudí, ktorí by sa tešili rozbitiu škôl.
Je pravdou, že sa musíme chrániť. Otázkou
je, dokedy a za akú cenu? Jedna z tých
cien je rezignovanie na vzdelávanie. Otázkou však je, čo spraví potom viac škody?
Vírus, ktorého varianty sa budú periodicky vyskytovať, alebo nevzdelaná
spoločnosť? Hľadajme teda v odporúčaniach úradov vlastné postoje a aplikujme
ich na svoju školu citlivo a tak, aby sa ciele školy napĺňali aj v zložitých
obdobiach, ktorých bude pravdepodobne pribúdať.
PhDr. Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo
učiteľov a priateľov vyučovania slovenčiny * FB skupina: Konštruktívna
školoveda - hľadanie strednej cesty * www . janpapuga . sk
0 komentárov:
Zverejnenie komentára