PUSTIŤ ČI NEPUSTIŤ NETESTOVANÝCH ŽIAKOV? RIADITEĽ V PRÁVNOM UZLE
Kdesi v diskusii som čítal o istej
advokátke, ktorá zastupuje rodičov, ktorí nechcú dať deti testovať, ale trvajú
na ich dochádzaní do školy. Aj keď nebola korona, ako riaditeľ som riešil mnoho
doslova právnych postupov. Tak sa pokúsim vyjadriť môj názor, i keď si
nemyslím, že niekomu poradím. Prečo? Čítajte ďalej.
Uvedomme si jednu vec hneď na
začiatku: slovenská legislatíva je buď veľmi zlá, v zmysle dvojznačná,
nedotiahnutá, naznačujúca, umožňujúca rôzne výklady a často nič neriešiaca,
alebo je nevykonateľná, bezzubá a dá sa voči nej ľahko brániť alebo sa dá
beztrestne porušovať. I keď vieme, že bežný Slovák so súdmi nič nechce mať, radšej
sa vzdá právnych sporov, keďže prípadný rozsudok príde s jeho šedinami alebo po
jeho smrti. Ono, niet sa čomu čudovať. Študovať také množstvo spisov a zároveň
uvažovať o tom, aby si daný sudca nepoškodil, je veľmi zložité. Nehovoriac o etickom
rozmere nášho súdnictva. Ja som sa ako laik, čo sa musel stať právnikom, stretával
najčastejšie so školským zákonom, a jeho interpretácia bola zložitejšia ako
postaviť bez lepidla zo špajlí model eifelovky. Zároveň si všetci spomeňme na
to, že na občianskej či náuke o spoločnosti nás učili, že ústava je najvyšší a
základný zákon štátu. Nehovoriac o medzinárodnej legislatíve, ktorá má
nadštátny charakter. A nakoniec berme do úvahy, že v súčasnosti máme epidemickú
situáciu, kedy sa musia chrliť zákony a je úplne jasné, že pri takejto rýchlosti
dochádza k chybám, protirečeniam, porušovaniu nadradenosti-podradenosti
legislatívy. Navyše ju neraz robia tí,
čo buď nemajú právnické vzdelanie, alebo ho majú pochybné, alebo ho robia
odborníci, čo musia brať do úvahy politický aspekt, a tak štylizovať paragrafy.
(Koľko zákonov je takých, len aby boli politické body, hoci sa už nedodržiavajú.)
Toto je situácia, prečo sa v našom štáte oplatí byť právnikom, prečo sa toľkí
chrlia a prečo sa toľkí obúvajú do rôznych neopodstatnených, ale aj
opodstatnených prípadov. Ale pozor, či je to opodstatnené, alebo nie, to vždy
určí súd, takže sa nedá nikdy povedať, že interpretácia jedného je správna,
druhého nesprávna, tretieho pravdepodobná a pod. Naozaj vám toto všetko môžem
doložiť vlastnou skúsenosťou riaditeľa školy, keď sme hodiny dumali nad
paragrafmi, a keď sme sa obrátili na odborníkov, každý povedal inak. Ale aby
škola išla ďalej, bolo potrebné rozhodnúť aj v sporných výkladoch.
Nedovolím si hodnotiť konanie advokátky
Krajníkovej. Viem len to, že pomáha ľuďom, obhajuje ich a zastupuje, ako to
robí každý advokát s licenciou. Či má pravdu, určí len a len súd. Pravdivé je
jej konanie v tom, že nadradená je Ústava SR, zákony, nie vyhlášky. Právo na
vzdelávanie je dané Ústavou SR a ozaj nie je ničím podmienené. Ani testovaním
na kovid. No máme iný príklad: Ústava SR garantuje bezplatné vzdelávanie.
Všetci však vieme, že toto je najčastejší spôsob porušovania Ústavy, ktoré
málokomu prekáža. Ďalšou pravdou, aj z našich školských vedomosti je, že najvyšším
zákonodarným orgánom je parlament, preto sa očakáva, že práve on by mal právnu
normu o podmienenosti vzdelávania testovaním na kovid uviesť do života, nie
ministerstvo či úrad hygieny. Ale máme tu pandemickú situáciu, keď sa očakáva,
že legislatívne procesy budú prebiehať v neštandardných podmienkach. Dajme
tomu, že testovanie by ozaj zabránilo šíreniu nákazy v školách. Je toto dôvod
na porušenie Ústavy? Má sa to riešiť obyčajným zákonom či ústavným zákonom?
Nestačí vyhláška? A nebude to odporovať medzinárodnému právu (napr. Dohovoru o
právach dieťaťa)? Nie je ochrana života nadradenejšia? Nie som právnik, neviem
odpovedať. Isté je, že v prípadnom spore by rozhodol súd. Avšak, aj samy súdy
si uvedomujú výnimočnosť situácie a je naozaj otázkou, či neochránia
legislatívcov tým, že uznajú opodstatnené porušovanie Ústavy, resp. uznajú
prioritu ochranných opatrení.
Áno, proti takémuto rozhodnutiu sa aj
s rizikom prehry dá brániť legitímnou cestou, ako to ponúka dr. Krajníková a
mnohí iní mediálne menej známi advokáti. Avšak, sme takmer celoročne svedkami,
že sudcovia rozhodujú neraz v rozpore s preukázateľným právnym názorom, v
rozpore s verejnou mienkou a v mene vyššieho princípu. To však hodnotiť nemôžem,
je to poslanie nezávislých súdov. Isté však je, že v našej legislatíve je toľko
dier, že musí rozhodnúť súd. A ten tie diery vníma, preto sa nám niekedy zdá,
že sa rozhodlo nespravodlivo, čo sa však tiež dá napadnúť.
Takže podmieňovanie vyučovania
testovaním v súčasnom stave je sporné, nech sa na to pozrieme z akéhokoľvek hľadiska, a bez výroku
súdu sa iba môžeme domnievať, že odporcovia či podporovatelia tvrdia pravdu.
Súdy máme, aké máme, no v dnešnom stave nemá nikto iný rozhodovaciu právomoc
ako moc súdna. Môžeme síce hejtovať aktívnych advokátov, no rozhodnú súdy.
Čo by som spravil ako riaditeľ školy?
(Určite by v tomto nemal rozhodovať bežný zamestnanec školy.) Pripomínam moje
poznanie, že viem, prečo sú niektorí riaditelia takí, akí sú. Lebo neraz sú
medzi dvoma ale ozaj pevnými kameňmi, musia rozhodnúť a v prípade nesprávnosti
rozhodnutia sa za nich málokto postaví, ba siahnu na ich funkciu. A to všetko v
situácii, keď si škola nemôže dovoliť právnika alebo zaplatiť kvalitnú právnu
analýzu. (Pripomínam však, čo právnik, to analýza.) Učitelia majú v sebe silnú
nevôľu porušovať legislatívu. Aj riaditelia. Na jednej strane, ak nepustí do
školy neotestovaného žiaka, tak porušuje (pravdepodobne) ústavný zákon, ktorý
nikto nezmenil. Zároveň však vyhovuje vyhláškam napísaným v čase pandémie. No
isto má právne vedomie, či už od výkladu spomínanej advokátky, alebo na základe
vlastného zisťovania, že nadradenie vyhlášky nad zákon či ústavu odporuje
teórii práva. Ak by sa do zákazu riaditeľa školy vstupovať neotestovaným žiakom
do budovy naozaj oprel, ako som už spomínal, nepomôže si, minie vlastné prostriedky
alebo časť prostriedkov školy na advokáta, a keď náhodou prehrá, môže byť
neviemaký dobrý riaditeľ, ale zriaďovateľ ho môže potrestať - veď minul peniaze
a nevyhral.
Ako riaditeľ by som si zároveň
uvedomil, že interpretácia legislatívy môže byť aj taká, že žiakom bez testu
nedovolíme vstup do školy, presnejšie do budovy, teda nebránime mu vo
vzdelávaní. Ak škola zabezpečí dištančné vzdelávanie v akejkoľvek kvalite, ale
najmä tak, aby nebol žiak dištančného vzdelávania diskriminovaný (napr. aby
nebol „drastickejšie“ skúšaný), tak ústavná povinnosť vzdelávania je predsa
splnená. Iba sa nebude realizovať v budove školy. Ale rozhľadený riaditeľ si
povie aj to: Čo ak žiak, ktorého nepustil pre netestovanie do školy, sám doma
niečo vyvedie, keďže rodičia museli ísť do práce, kto bude potom vinný? A vieme
dobre, že školy ťahajú v súdnych sporoch za kratší koniec. Ak zase riaditeľ len
tak pustí netestované dieťa do školy, bude čeliť hygiene, sťažnostiam rodičom, neželanej
mediálnej pozornosti, okresným úradom a napokon aj zriaďovateľovi. A ak títo
majú právny názor, že netreba ústavný zákon na opatrenia, môžu usúdiť, že
riaditeľ porušil zákon a za to sa už odvoláva. Riaditeľ sa môže súdiť, no
prípadné zadosťučinenie sa dostaví, keď už zabudne, že danú školu riadil. Na
ďalšiu úvahu uvediem ďalšiu zákonnú povinnosť: povinnú školskú dochádzku. Dá sa
tá realizovať vzdelávaním doma? ...
Ideálny stav by bol, aby z
ministerstva školstva prišlo jednoznačné usmernenie, ako má riaditeľ postupovať
v situácii, keď sú naozaj možné dve riešenia alebo viac, resp. viac právnych
výkladov. Ale to ministerstvo nespraví, pretože by muselo prijať zodpovednosť.
A možno aj politickú. To, žiaľ, nie je štandardom úradu, ktorý by mal pre nás
pracovať - možno aj ten si uvedomuje, že jednoznačný výklad nie je. Prenesme to
na zriaďovateľov... Tí sa zase rozhodujú podľa toho, kde v regióne sú, nejednotne,
neraz zle, no keď ich riaditeľ počúvne a nastane chyba, tak ho hodia do vody.
Česť výnimkám. A popravde, tiež nemusia disponovať právnym oddelením, ktoré im
bude robiť siahodlhé výklady.
Takže ozaj neviem, ako by som sa
zachoval. Asi by som trval na písomnom stanovisku ministerstva alebo
zriaďovateľa. Nie právneho, ale stanoviska pod hlavičkou jednej z týchto
inštitúcií. A keby k takémuto vyhláseniu nedošlo, asi by som sa riadil Ústavou SR
s rizikom, že mi dá niekto po prstoch. No keby to niekto chcel urobiť, pýtal by
som papier s pečiatkou o tom, čo som porušil. A spravil by som to, čo je na
papieri. (To však tiež nie je zárukou dobrého právneho rozhodnutia.) Potom, ako
to robím vždy, by som odporúčal rodičom, aby sa tvrdo opreli do ministerstva
školstva, vlády, zriaďovateľa, hygieny, pretože to sú úrady, čo nás v čase ozaj
stresového obdobia dostali do ozaj nepríjemných, nelogických a nezrozumiteľných
situácií, ktorých riešenie neraz nemáme v kompetencii. Keby sme sa my dopustili
podobných nedostatkov v bežnej práci, mali by sme ťažké problémy a mohli by nás
chápať ako babrákov. Navyše, tento legislatívny chaos vnáša rozpory medzi
vrstvy, ktoré by mali intenzívne spolupracovať: spory medzi školou, rodičmi a
žiakmi.
PhDr.
Ján Papuga, PhD. * Bratislava-Rača * janpapuga@gmail.com FB: Ján Papuga * FB skupina: Spoločenstvo
slovenčinárov, priateľov školy a vyučovania * FB skupina: Konštruktívna
školoveda - hľadanie strednej cesty * FB skupina: Riazanet - BA-NM *
janpapuga.blog.pravda.sk * www
. janpapuga . sk
Zdieľajte
tento text, ak sa s ním stotožňujete, je verejný, netreba osobitný súhlas. Ak sa text nedá zdieľať, príčinou je
nastavenie skupiny. Posielajte tento text na vyššie miesta, ak sa s ním
stotožňujete. Ukážte ho ľuďom, ktorí nie sú na internete. Aj takto sa menia
veci. Ministerstvu školstva, príp. iným vládnucim politikom bol text
zaslaný.
0 komentárov:
Zverejnenie komentára