Verejná súťaž na stĺpiky proti parkovaniu

Veľmi dobre som sa pobavil na informácii, že na Kadnárovej v priechode pod domom osadia stĺpiky proti parkovaniu áut po absolvovaní verejnej súťaže (Bratislavské noviny, 4/2014). Verejnú súťaž na stĺpiky, ktorých som v záhrade sám osadil niekoľko!

Chápem, že sa súťaže robia kvôli tomu, aby sa zabránilo rodinkárstvu, korupcii či neefektívnemu nakladaniu s verejnými financiami. Avšak v súvislosti s obyčajnými stĺpikmi mi pripadá takýto proces smiešny. Keď som sa však zamyslel, napadlo mi, že práve v podobných prípadoch môže dôjsť a dochádza k zbytočnému mrhaniu verejnými prostriedkami. V úkone, ktorý by sa pokojne dal zrealizovať dostupnými možnosťami samosprávy a oveľa lacnejšie.

Predpokladám, že takúto „zložitú“ operáciu musí vykonať firma. Prídu najmenej traja jej pracovníci, jeden (možno dvaja) bude dozerať, ako to na Slovenskú býva. Ešte predtým sa vypracuje projektová dokumentácia, ktorá si vyžiada nemalé finančné náklady. Všetci účastníci budú isto nadštandardne zaplatení (rozhodne viac, akoby to robili pre súkromného objednávateľa). Do nákladov si pripíšu aj cestu (môže sa stať, že víťazná firma nebude z Bratislavy), energie, materiál, ktorý, samozrejme s cieľom naplnenia kvality, bude predražený (bežný materiál z niekoľkých stavebných obchodných centier v Bratislave by požiadavku kvality za nižšiu cenu určite splnil). Pravdepodobne bude treba aj výkonnú frézu a asfaltovaciu mechaniku. Ak náklady neprevýšia 2000 eur, tak budem rád. Pochybujem však o tom.

Skúsme to teraz bez verejného obstarávania s využitím dostupných prostriedkov a pracovných síl. Predpokladajme, že sa osadia štyri stĺpiky. Mechanické odstránenie asfaltu – zadarmo (stačí krompáč, kladivo a dláto). Jeden kovový stĺpik 50 – 80 eur (zo spomínaných obchodných centier, neraz sa dajú využiť rôzne akcie). Cement cca 10 eur za vrece. Doprava kúpeného materiálu nepresiahne 10 eur. Plus nejakú sadzbu za maximálne dvojhodinovú prácu pre jedného človeka a nepresiahneme 500 eur. Asfalt sa môže opraviť pri najbližšom odstraňovaní výtlkov. Túto sériu úkonov by zvládol obyčajný miestny majster (možno nezamestnaný), ktorý dozaista nemá ciele čo najviac ošklbať vyhlasovateľa verejnej súťaže.

Nemusíme sa ani obávať, že by takýto spôsob práce nedodržiaval nejaké tie často absurdne prísne normy. Transparentnosť je jedna vec, ale racionálne myslenie v časoch, keď nie je dostatok financií na nič, je druhá vec. Verejná súťaž je v takýchto minimalistických prácach prepychom, ba zbytočnosťou. Alebo príležitosťou privyrobiť si na samospráve. V tomto by bolo potrebné legislatívu zmierniť, nech samosprávy využívajú dostupné, lacnejšie a často nevyužité prostriedky a zdroje. Radšej sa sústreďme na verejné súťaže, v ktorých ide o zložitejšie stavebné činnosti, neraz sprevádzané rôznymi machináciami a manipuláciami, ktorým sa naoko predchádza.