Otvorený list: Nepreceňujme testovanie

Vážení kolegovia!

V týchto dňoch sa na nás valí kritika vyplývajúca z neúspešnosti slovenských žiakov v testovaní PISA. Chytili sa toho všetky médiá, samozrejme, s cieľom „objektívneho“ zachytenia problému. Veď kopnúť si do slovenského školstva je každý mesiac ľahšie, keďže je dlhodobo zanedbávané, z čoho vyplývajú rôzne problémy. Načo by sa uverejňovali pozitíva, na ktorých pracujeme na školách aj bez politicky pretláčanej reformy už roky? To naše médiá (česť výnimkám) zaujíma iba okrajovo. Dnes je nosným bodom spravodajstva škandál, kritika a zveličovanie. V dobe, keď ide o čísla, v tomto prípade o sledovanosť/čítanosť, sa dobré správy o školstve nehodia, nie sú zaujímavé. Spustila sa teda škandalózna, tendenčná a opakujúca sa kritika výsledkov z testovania PISA. Zrazu sa každý stal odborníkom na tému školstva s kompetenciou vytvárať predčasné závery. Preto si dovolím zamyslieť sa v nasledujúcich riadkoch nad problematikou testovania a vyjadriť tak vlastný názor na túto tému.

Osobne som odporcom plošného testovania, ktorého výsledkom sú zatiaľ len čísla, škály, grafy a tabuľky. Môj názor možno nevychádza z „exaktných“ a „objektívnych“ metodík testovania, lež z praxe obyčajného stredoškolského učiteľa, ktorému napriek mnohým informáciám uniká cieľ testovania (pozri ďalej). Napriek tomu som si pozrel vzorovo vypracovanú správu z PISA, ktorú spracoval Národný ústav certifikovaných meraní vzdelávania (ďalej NÚCEM). Po jej preštudovaní som si pomyslel jediné: testovanie robí z individualít štatistiku. Výsledky mi pripomínali skôr volebné preferencie, ktoré síce naznačujú tendencie, no nevypovedajú o realite.

V testovaní PISA sa overovala čitateľská, matematická a prírodovedná gramotnosť 15-ročných žiakov. Výsledky boli jasné, dopadli v neprospech Slovenska, konštatoval sa najhorší výsledok od zavedenia PISA na Slovensku. Nepovažoval by som však výsledky našich žiakov jednoznačne za výraz katastrofálnej situácie vo vzdelávaní, ako sa nám to pokúšajú vsugerovať mnohé médiá, politici, ministerskí úradníci, komentátori, analytici či časť odbornej verejnosti. Problém zlyhávania je oveľa širší a pokúsim sa ho ozrejmiť.

Nedomnievam sa, že testované položky môžu byť odrazom všeobecných vedomostí žiakov, ako o tom hovoria naši predstavitelia – čiastkový výsledok sa mýli s hĺbkovou analýzou. V slovenskom vzdelávacom systéme figuruje viac predmetov, ktoré by mohli/mali byť predmetom testovania. Žiak je individualita. Čo ak vyniká práve v iných oblastiach (umenie, dejepis, šport, astronómia a pod.)? Kto stanovil, že dobrý žiak je ten, čo ovláda matematiku, prírodné vedy a čítanie s porozumením? Prečo sa netestujú iné oblasti? Iné predmety? Prečo sa netestuje tvorivosť, ktorá sa tak často spomína? Ak sa chceme dopracovať k objektívnym výsledkom školstva, musia sa merať aj iné predmety. Uvedomujem si, že sa nedá (alebo nechce) testovať všetko a komplexný test by si vyžadoval financie a dôslednejšiu prípravu. Mne ide iba o to, že je demagogické na základe výsledkov PISA posudzovať kvalitu a úroveň vzdelávania na slovenských školách. Isto, výsledky takéhoto testovania prinášajú závery pre určitú oblasť, ktoré naozaj môžu byť relevantné, no nemôžu sa stať hlavným kritériom posudzovania celého školstva.

Pre mňa je dôveryhodnejšou spätnou väzbou práce môj žiak, ktorý sa uplatní vo svojom odbore, ktorého napĺňa vybrané štúdium, ktorý sa po štúdiu zamestná. A hoci nevyniká vo všetkých predmetoch, je dobrý v tom, čo ho zaujíma, čo ovláda. Kto odmeria učiteľove/žiakove osobné skúsenosti a úspechy zo školy a po nej? Kto odmeria reálne uplatnenie žiakov v práci, v živote? Kto odmeria žiakove výsledky v odbore, ktorému sa chce venovať? Nikto, lebo toto takýto test nemeria. Odporovalo by to presnosti štatistík a práci s jednoliatou vzorkou respondentov. Spomínané odmeria iba život.

Nie je nič horšie ako porovnávať školy rôznych štátov. Každá krajina má iný systém vzdelávania, inú tradíciu, inú kultúru. Mám čoraz väčší pocit, že Európa chce školstvo unifikovať a slovenské školstvo sa tomu nebráni. Zabúda sa ale na kontext, v ktorom sa vzdeláva na Slovensku. Aké podmienky má slovenský učiteľ a žiak u nás a aké v zahraničí? Áno, aj túto problematiku otvorila PISA, čo je hádam jedným z mála prínosov. Je na mieste porovnať sa so štátmi, kde si už dávno uvedomili, že školstvo je nosnou zložkou štátu.

Slovenský učiteľ však nie je len majster svojho odboru, ale stáva sa aj majstrom nemožného. Je autorom učebných textov, dozorcom, administratívnym pracovníkom, tvorcom kurikula, vychovávateľom, mecenášom a producentom (zháňa financie), charitou, objektom hnevu a zlosti nespokojných, ba neraz sa stáva aj rodičom a priateľom. Supluje všetko, na čo by mal dohliadať štát, ktorý mu navyše v pravidelných periódach kladie prekážky pod nohy aj v podobe žalostných platových podmienok, ktoré ani zďaleka nepreplatia jeho niekoľkonásobné funkcie, jeho poslanie. Ani spoločnosť mu situáciu neuľahčuje – pokúša sa zvaliť vinu naňho za všetko, čo v školstve nefunguje. Popri týchto nárokoch, kritikách, absurdnostiach a demagógiách má učiteľ pripravovať žiakov na testy, ktoré aj tak skonštatujú zlyhanie. Skutočne skvelá pracovná atmosféra! Akým právom kritizujú školstvo tí, čo sú za jeho stav dlhodobo zodpovední? Akým právom nás kritizujú médiá, ktoré sú zodpovedné za celkový úpadok kultúry, a tým aj našej mládeže (neustálym propagovaním kultúry nevzdelanosti a amorálnosti)? Netrápi ma, že sa zlá situácia v školstve negatívne prejavuje v testovaniach PISA. Trápi ma to, že zlá situácia v školstve neumožňuje rozvíjať oveľa dôležitejšie stránky žiackej osobnosti, než vyžadujú testové položky PISA. Alebo ide aj o unifikáciu žiackych osobností?

Nemožno sa porovnávať s inými krajinami aj preto, že u nás sa reforma realizuje opačne, ako by sa mala. Najprv sa zavádza testovací nástroj až potom sa pripravujú podmienky na prípravu žiakov (i učiteľov), aby uspeli. Tie sa do tohto dňa ani zďaleka nezavŕšili. Nedostatok financií na materiálno-technické vybavenie škôl, presýtené štátne vzdelávacie programy, malý priestor (nedostatok hodinovej dotácie) na rozvíjanie testovaných a iných kompetencií, chýbajúce učebné texty, nedostatok kvalitných metodických školení (platy schválne nespomínam) a pod. Myslíte si, že s podobnými problémami bojujú aj krajiny, ktoré sú úspešnejšie v testovaní? Kým sa nevyriešia načrtnuté problémy, nikdy nebudeme vykazovať porovnateľné výsledky, ktoré od nás kompetentní požadujú napriek tomu, že práve oni škrtia naše snahy vzdelávať žiakov diskutovaním o problémoch namiesto ich riešenia. Najbližšie roky teda nie je šanca vyrovnať sa ostatným krajinám vo výsledkoch PISA. Najmä nie vtedy, keď si každý minister školstva bude prispôsobovať rezort na svoj obraz, jediným východiskom pre jeho reformy budú iba výsledky testov a nepustí sa do komplexnej a okamžitej reformy vzdelávania v súlade s tradíciami slovenského vzdelávania.

V neposlednom rade na výsledky testovania má vplyv aj rodinné a spoločenské zázemie žiaka. PISA testovala 15-ročných žiakov, teda deviatakov základných škôl, resp. prvákov stredných škôl. Neoprávnená kritika tak padá najmä do radov základných škôl. Ich situácia je však zložitejšia, keďže sa v nich plní povinná školská dochádzka, a preto ich navštevujú deti z rôznych oblastí a sociálnych podmienok, ktoré výrazne určujú prístup k vzdelávaniu, k vnútornej motivácii a napokon k výsledkom testov. O tom, že sa podmienky pre vzdelávanie zhoršujú najmä pod vplyvom mimoškolského prostredia, ale aj pod vplyvom spoločnosti, v ktorej sa preferuje povrchnosť, primitivita, nekultúrnosť a nevedomosť, niet pochýb. K tomu prispievajú aj médiá, ktoré čoraz viac podliehajú bulvarizácii, tým, že pravidelne propagujú amorálne reality šou a vulgárne celebrity bohato honorované za „prácu“ bez akéhokoľvek zmyslu. Potom sa netreba čudovať, že žiak demotivovaný takýmito vzormi stráca motiváciu vzdelávať sa, zvyšovať svoju kvalifikáciu, nie ešte riešiť akýsi medzinárodný či iný test. Treba spomenúť aj fakt, ktorý poznáme z monitorov alebo pilotných testovaní, že mnohí žiaci - z nezáujmu, lenivosti či nevedomosti - ani neriešia väčšinu položiek. Okrem toho mnoho detí pochádza zo sociálne znevýhodnených rodín, teda úspešnosť v škole nie je ich prioritou. A tieto faktory testovanie nezohľadňuje napriek tomu, že kríza rodiny i spoločnosti je súčasným trendom. Škola nemôže byť za tieto javy zodpovedná, nedokáže bojovať s takými silnými prototypmi správania žiakov, ktoré sú ozajstnou prekážkou vo vyučovaní a v príprave žiakov na testovanie.

Testy teda škálujú žiakov iba na základe troch tematických oblastí s ambíciou posudzovať kvalitu vzdelávania. Výsledkov z testovania sa často chytia rôzni nezainteresovaní odborníci, komentátori, „nezávislé“ mimovládne organizácie a na ich základe sa konštatuje, že žiaci nie sú pripravení na prax, na ďalšie vzdelávanie. Ani s týmto sa nedá súhlasiť. Žiadne testovanie a ani príprava naň nepripraví žiaka na prax, neodmeria mieru spôsobilosti na prax, najmä keď sa testujú iba čiastkové oblasti. Navyše, v cieľovej skupine testovania (t. j. žiaci základných, príp. stredných škôl) sa ešte o príprave na prax nedá hovoriť (a už vôbec nie o uplatnení v budúcom zamestnaní). Žiaci v týchto ročníkoch sa ešte len pripravujú na praktické predmety, ktoré nasledujú vo vyšších ročníkoch stredných odborných škôl. Testy PISA sú najmä teoretické, aj keď čerpajú námety z praxe a prepájajú ich s poznatkami v podobe prakticky sa tváriacich zadaní a možností na výber odpovede. Praktická celoplošná skúška však nejestvuje a práve tá by mala byť dôkazom ne-/pripravenosti žiaka na prax, resp. na prepájanie teórie s praxou. Je veľmi ľahké konštatovať na základe ojedinelých prípadov, že žiaci nie sú pripravení na výkon povolania. Toto tvrdenie podporia ešte spomínané zoskupenia a do spoločnosti sa tak dostáva obraz o neschopnosti slovenských žiakov a učiteľov. Opäť neobjektívna syntéza bez pohľadu na individuality a špecifiká slovenského žiaka a systému vzdelávania. Otvárajú sa aj otázky: Dokáže škola vôbec pripraviť žiaka na prax? Nie je prax výsledkom reálnych pracovných skúseností? Má škola suplovať zaškolenia, ktoré sú aj tak nutné po príchode do každého zamestnania? Ak áno, nemali by byť na odborných školách testované praktické kompetencie? Škola motivuje, ukazuje smer, dáva základy, teóriu, prípadne vytvára modelové situácie. Prax vychádza z reálnej pracovnej skúsenosti.

Môžem potvrdiť, že škola mi dala veľmi veľa, no až prax ma naučila využívať svoje poznatky a kompetencie. A tú nenahradí žiadna vzdelávacia inštitúcia. Podobnú skúsenosť má mnoho žiakov a určite aj veľa z Vás. Snahu prepájať vyučovanie so zamestnávateľmi treba privítať a naďalej rozširovať – táto aktivita môže viesť k skutočnému úspechu v tejto oblasti. Keby sa testovali žiaci po absolvovaní strednej školy, výsledky by možno vykazovali niečo iné (za predpokladu, že by sa netestovali iba tri oblasti).

Nemôžem povedať ani, že slovenskí žiaci sú bezproblémoví, dokonalo vzdelaní a vynikajúco pripravení na život. Nemyslím si však, že argumentom na opačné tvrdenia by sa mali stať iba výsledky z testovania, ako sa to sugeruje spoločnosti (jedna z televízií si dovolila povedať, že slovenskí žiaci „hlúpnu“). Vyhlasovať na základe výsledkov z testovania závery o kvalite slovenského vzdelávania považujem za subjektívne zjednodušenú skratku. Na druhej strane vytvoriť test, ktorý by zohľadňoval špecifiká regiónu, školy, školského vzdelávacieho programu, hraničí takmer s nemožnosťou. Otázkou je, či skutočne potrebujeme testovať. Podľa tých, ktorí na základe výsledkov PISA vyhlasujú globálne závery o školstve, áno. Ba domnievam sa, že im testovanie vyhovuje a je pre nich námetom na škandalizáciu, brutálne zásahy do školstva, prípadne dôvodom na diskutované rušenie škôl. Môžem konkretizovať. Napriek tomu, že žiaci osemročných gymnázií dosiahli v testovaniach oveľa lepšie výsledky ako ostatní respondenti, konštatuje sa (hovorí to aj sám pán minister) a zvýrazňuje, že osemročné gymnáziá zlyhali. A to súčasnému ministerstvu vyhovuje, keďže vieme, aký postoj má k tomuto typu štúdia – zrušiť (o OG sa vyjadrujem vo svojom prvom otvorenom liste). Bezdôvodne sa tu prepája neúspešnosť základných škôl s tým, že OG odoberajú najtalentovanejších žiakov a posúva sa to do polohy, že je to najvýznamnejším riešením zlého výsledku žiakov. V tomto prípade je testovanie vhodným nástrojom na dokázanie neopodstatnenosti osemročného štúdia a na jeho budúcu likvidáciu. Testovanie vyhovuje aj médiám, ktoré majú zámienku vytvoriť mediálny obraz o školstve ako o obludnom systéme, v ktorom zlyhávajú nielen predstavitelia vlády, ale najmä učitelia a žiaci. Po takýchto správach sa spoločnosť na otázku zvyšovania platov pedagógov pozerá určite inak - treba predsa ušetriť peniaze na neschopných učiteľoch. Výsledky z testovania podnecujú aj mnoho pseudoodborníkov k necitlivým zásahom do tradície slovenského školstva. Vyhodiť z učebných osnov všetko „zbytočné“ a venovať sa na vyučovaní výlučne príprave na testy z troch oblastí. Omieľať donekonečna rôzne testové položky a učiť žiakov od základnej školy do maturity čítanie s porozumením. Načo zapratávať hlavu inými vedomosťami, stačí iba čítať, veď to sa testuje. Najmä v dobe, keď musíme rýchlo vnímať informácie, treba spomaliť tempo vnímania a učiť žiakov takmer právnicky vykladať rôzne nuansy textu, tzv. vedľajšie informácie. Čo z toho, že nebudú vedieť pravopis, gramatiku, napísať úradný list a pod. Takéto zásahy očakávam najmä vo svojom predmete (SJL). Predpokladám, že sa v slovenských testoch zase posilnia úlohy na čítanie s porozumením (bez posilnenia napr. hodinovej dotácie). Veď čo povie Európska únia, keď naši žiaci nebudú vedieť „čítať“? Učitelia zo strachu pred neúspechom neraz rezignujú na vyučovanie a rozvíjanie rôznych stránok žiakovej osobnosti. Zaplnia vyučovaciu hodinu drilom čítania s porozumením a riešením testových položiek. Potom vo vyšších ročníkoch absentujú vedomosti, na ktoré sa má nadviazať. Namiesto toho sa znova preberajú témy, ktoré sa pre riešenie testov neprebrali, čím vzdelávanie stagnuje. Možno si niektorí neuvedomujeme, že aj po dôkladnej príprave sa dá nájsť zložitá úloha na čitateľskú gramotnosť. Zo zverejnených testových položiek PISA nemám pocit, že by sa skúšala iba čitateľská gramotnosť. Niekedy sa mi (a nielen mne) zdá, že ide o nachytávanie žiaka.

Počul som argument v prospech testovania, že si žiaci nevedia vypočítať úrok (z hľadiska matematickej gramotnosti), že naletia rôznym podvodníkom. Úspech v testovaní im zaručí vyhnúť sa takýmto situáciám? Veď čísla v praxi sa tak často manipulujú, prekrúcajú a schovávajú za iné čísla, že už nestačí bežná matematická gramotnosť. Opäť je tu dôležitá prax a životná skúsenosť. Testovať takéto kompetencie u žiakov základných škôl považujem za priskoré. Opakujem, že by som preferoval testovanie na konci strednej školy.

Existujú aj učitelia, ktorí i v modernej dobe učia zo svojich zažltnutých poznámok, namiesto interakcie so žiakmi majú monologické výklady, využívajú kriedové tabule a meotar, diktujú siahodlhé encyklopedické poznámky, potláčajú tvorivosť a kritický názor žiakov, čím znižujú kvalitu vzdelávania. Otvorene vyhlasujem, že takíto učitelia nemajú v škole čo robiť. Práca s deťmi je progres, proces, dynamika a jedna z kľúčových kompetencií učiteľa musí byť prispôsobovať sa trendom a požiadavkám, ktoré môže naznačiť aj testovanie. Možno tu vidím aký-taký význam testov – prinútiť aj takýchto učiteľov vyučovať po novom (napr. navrátiť sa od reprodukcie textov k čítaniu). Pozitívum vidím aj v tom, že sa v pravidelných intervaloch otvára problematika slovenského školstva. Je to však iba diskusia, ktorá z hľadiska riadiacich orgánov nehľadá riešenia - nasledujú iba kozmetické úpravy v zmysle posilňovania rôznych druhov gramotností bez koncepcie a budovania systému vzdelávania.

Dozaista z dôvodu zavádzania európskeho testovania sa začalo konštituovať testovanie celoslovenské. Ešte nedávno sa uvažovalo, že testy nahradia prijímacie skúšky na stredné a vysoké školy. V súvislosti so strednými školami sa to ako tak podarilo, stredná škola má brať do úvahy výsledky z Testovania 9. Ale vysoké školy takýto spôsob prijímania odmietli a naďalej si robia vlastné prijímacie pohovory. Nečudujem sa tomu. Pri celoslovenskom testovaní sa spravilo už v začiatkoch príliš veľa chýb, aby sa bralo vážne. Prvou je výber testovaných predmetov. Určite sa uvažovalo, aby sa testovali aj iné predmety, než sú slovenčina, matematika a cudzie jazyky. Žiak by si predmety vyberal na základe svojej budúcej profilácie. V súčasných podmienkach sa kvalita žiaka posudzuje na základe minimálne dvoch testovaných predmetov a opäť sa nedozvedáme, ako žiak zvláda iné predmety a vzdelávacie oblasti. Musí preukázať svoju úroveň vzdelania iba v predmetoch, ktoré sú povinne testované. Stredné a vysoké školy však majú rôznorodé zamerania. Ako môžu žiaka prijať na základe výsledkov z dvoch predmetov?

Aký zmysel má potom takéto testovanie? Žiakovi nepomôže dostať sa na školu, nevypovedá o komplexných vedomostiach a schopnostiach žiaka a v prípade stredných odborných škôl nič nehovorí o odborných kompetenciách študenta. Jediným svedectvom výkonu je známka z ústnej maturity, zo zvolených predmetov, ktorú sa však mnohí zástancovia celoplošného/celoštátneho testovania neuznávajú, hoci sa realizovali mnohé kroky na zaistenie jej objektivity.

V prípade základnej i strednej školy by som posilnil vážnosť polročnej známky vypracovaním kvalitného metodického pokynu na hodnotenie, povinne by som zaviedol percentuálne hodnotenie a známka (resp. percento) by viac vypovedala nielen o slovenčine a matematike, ale aj o ostatných predmetoch. Samozrejme, vždy sa ozvú mnohé hlasy, že známkovanie na základnej/strednej škole a známkovanie vo všeobecnosti nie je objektívne. Myslí si však niekto, že testové súbory Testovania 9 a 5, externej časti maturitnej skúšky sú objektívne? To v žiadnom prípade. Dôkazom sú aj pripomienky, ktoré každý rok posielame za Slovenskú asociáciu učiteľov slovenčiny kompetentným. Často sa v textoch vyskytnú úlohy, ktoré by sa dali riešiť dvojakým spôsobom. Objektivita sa výrazne môže narušiť aj v procese administrácie testov a opravy otvorených otázok maturitných testov v škole. O podvodoch sa hovorí nielen na neoficiálnej úrovni, ale preukázali ich aj kompetentné úrady v minuloročnom testovaní. Mnoho učiteľov pod tlakom faktu, že sa hodnotí úroveň školy na základe výsledkov testovania, radí svojim žiakom pri riešení testov, resp. im nezabraňuje spolupracovať medzi sebou. Viete napr., že Testovanie 9, čo je pre štandardný test nezvyčajné, má iba úlohy s výberom odpovede zo štyroch možností (t. j. z možnosti a, b, c, d)? Asi tušíte, koľko spôsobov sa dá vynájsť, ako si v uzavretej triede posunúť správne riešenie aj v prítomnosti dozoru.

Myslím si teda, že objektivita nášho testovania má vážne trhliny a iba sa tvári ako objektivita. Preto preferujem známky, resp. percentá. Koncoročné hodnotenie na vysvedčeniach je dlhodobé, zachytáva zmeny výkonnosti žiaka, hodnotí komplexnejšiu prácu žiaka a rôznorodú činnosť v rámci predmetu, je podkladom pre diagnostikovanie žiakov. Okrem toho podlieha všestrannej kontrole – žiackej, rodičovskej, riaditeľskej, kontrole kolegov. V prípade, že je podozrenie zo subjektívnosti hodnotenia, dá sa voči nemu odvolať. Naopak, žiak si výsledky z vlastného celoplošného testu nemôže ani pozrieť, nemožno ani napadnúť nesprávne ohodnotenie konkrétneho žiaka. To odporuje právu žiakov nahliadnuť do svojich písomných prác po oprave a hodnotení, ktoré my učitelia nesmieme porušovať. Štát môže. Pre uvedené dôvody je pre mňa známka z rôznych predmetov výpovednejšia ako výsledky z testovania.

Testovanie v našej krajine predbehlo učebné osnovy či štátny vzdelávací program. Vyvolalo to nový spôsob vyučovania bez toho, aby sa realizovali zmeny v obsahu vyučovania v predstupňoch a aby všetci učitelia prešli čo i len základným metodickým školením o testovaní. Je len obdivuhodné, že v takejto situácii sme v celoslovenskom testovaní dosiahli výsledky také, aké boli (výsledky PISA majú však silnejšie postavenie, zatieňujú výsledky slovenského testovania). Dôkladná realizácia podmienok na prípravu žiakov a učiteľov mala byť ešte pred zavedením testovania. V súčasnosti sa tento nedostatok pomaly odstraňuje, no stále pociťujeme opozíciu medzi maturitným testovaním a vyučovaním. Dôkazom sú aj cieľové požiadavky, ktoré existujú ako samostatný pedagogický dokument popri štátnom vzdelávacom programe, dochádza k duplicite a učiteľ sa musí orientovať v dvojakých dokumentoch.

Hoci NÚCEM štandardizuje svoje testy na vysokej úrovni, aj tak mi uniká zmysel testovania. Ekonomicky je náročné, uberá z financií na školstvo, no obávam sa, že slúži len ako podklad pre záujmové skupiny a politikov, ktorí využívajú výsledky testovania vo vlastný prospech. Ďalším príkladom na scestné, nesprávne a zmanipulované chápanie výsledkov z testovania sú rôzne rebríčky úspešnosti, kvality škôl, ktorých hlavným kritériom sú práve výsledky z testovaní. Je však jediný test s obmedzeným predmetom testovania, s uvedenými problémami, bez ohľadu na individuálne vlastnosti žiaka najdôležitejším kritériom hodnotenia školy? Je testovanie PISA skutočným ohodnotením kvality nášho vzdelávania a vzdelania našich žiakov? Som presvedčený, že nie. Dôvody svojho názoru som uviedol vyššie.

Niekedy sa objavujú argumenty, že testovanie slúži na orientáciu rodiča, kam má dať dieťa do školy, že slúži učiteľovi na sledovanie progresu žiaka (preto sa zaviedlo už v 5. ročníku!). Opäť sa tu vraciame k problému, že sa škola/žiak posudzuje na základe vymedzených testovaných oblastí. Osobne si myslím, že rodičov takéto suchopárne čísla nezaujímajú a vyberajú si školu úplne inak: na základe povesti školy, študijného programu, vybavenosti, úspešnosti prijatia na stredné a vysoké školy, na základe realizovaných projektov a pod. Možno tu by sme sa mohli inšpirovať, ako vytvoriť komplexné hodnotenie školy (nie pod gesciou „nezávislej“ mimovládnej organizácie!). Mohlo by sa to realizovať formou akreditácie, ktorá by brala do úvahy aktivity školy, úspešnosť žiakov v rôznych súťažiach, vybavenosť školy, spolupráca s rodičmi, projekty, čo vytvárajú učitelia pre žiakov, stupeň vzdelania učiteľov, absolvované školenia a pod. Na základe takýchto vstupov sa dá vytvoriť obraz o kvalite školy. Testovanie môžeme brať iba ako čiastku z hodnotených parametrov.

Testovanie má príliš veľa kontroverzií, aby sa jeho výsledky mohli tendenčne zovšeobecňovať ako výraz kvality vzdelávania a dôkaz o negramotnosti slovenských žiakov (nehovoriac o tom, že sa v cudzích jazykoch nebralo do úvahy, že najlepší žiaci mali certifikáty, ktoré nahrádzali maturitnú skúšku, teda dochádzalo k skresleniu úspešnosti školy). Áno, slovenské školstvo má problémy, vedomostná úroveň žiakov klesá, ale to vieme aj bez testovania. Dalo by sa povedať, že interpretácia výsledkov testov zjednodušuje pohľad na slovenské školstvo. To totiž netvorí iba čitateľská, matematická a prírodovedná gramotnosť. Samozrejme, sú to dôležité oblasti vzdelávania, no v žiadnom prípade ich netreba glorifikovať a vykladať ich tak, ako niektorým vyhovuje. Možno by stálo za to opýtať sa bežných učiteľov, ako sa pozerajú na testovanie, škálovanie a kádrovanie žiakov, ku ktorým pristupujeme ako k individuálnym osobnostiam, nie ako k číslam, ktoré majú naplniť kolónky a zachraňovať česť (až existenciu) školy aj za cenu, že ich namiesto vzdelávania budeme „drviť“ na rôzne typy testov.

Tento otvorený list vznikol aj na základe toho, že mám pocit, že najsilnejší hlas o tejto problematike majú politici, často doteraz verejnosti neznámi a mlčiaci odborníci, analytici a médiá. Chýba mi silnejší hlas obyčajného učiteľa. Pozorne som počúval názory v rôznych diskusiách, nie každý sa stotožňuje s jednostranným názorom o testovaní PISA. Dovolil som si vo svojom texte zhrnúť úvahy práve odporcov testovania, resp. jeho preceňovania. Možno sa ozvú protihlasy, že neargumentujem číslami, škálami, percentami. Nie som štatistik a už vôbec nie teoretik či analytik. Pozerám sa na testovanie pohľadom dlhoročného učiteľa aj cez prizmu žiaka. Monitory a generálne skúšky prakticky prebiehali odvtedy, odkedy som začal učiť na strednej škole. Dôsledne som ich analyzoval a zamýšľal sa nad ich cieľmi. Do dnešného dňa som nedospel k záveru, prečo sa školstvo mení na inštitúciu naháňajúcu čísla úspešnosti a neriešia sa dôležitejšie veci. Apelujem na kompetentných, aby prestali velebiť testovanie a aby vypracovali spoľahlivejšie a komplexnejšie kritériá na hodnotenie škôl. Uvedomte si, že falošné analýzy môžu viesť k zatvoreniu niektorých škôl, čo je dozaista dôležitým cieľom problematického testovania.

Uvedomujem si, že na zrušenie celoplošného testovania nie je/nebude vôľa. Je však nevyhnutné zmeniť tendenčné pohľady naň, ktoré určite nevychádzajú z pedagogickej praxe nás učiteľov. V opačnom prípade sa školstvo zmení na výrobňu uniformovaných žiakov, ktorí stratia svoje individuálne vlastnosti a budú vnímaní iba ako prostriedok na zlepšenie percentuálnej povesti Slovenska v rámci Európskej únie.

S pozdravom

PhDr. Ján Papuga, PhD.

stredoškolský učiteľ

V Bratislave dňa 9. 12. 2013