Tolerované klamstvo

Ťažko písať o školstve bez dotyku s politikou. Tá stojí za všetkým, čo sa deje vo výchove a vzdelávaní, žiaľ. V posledných rokoch školstvu škodí, ba ponižuje učiteľský stav a vzdelávanie. Ak sú aj spoluzodpovední učitelia, aj to je dôsledkom dlhodobo zlej školskej politiky. Možno by si kompetentní priali, aby nás zahnali do kúta, a aby sme prosili o prežitie. Preto sú ich útoky opakované, ponižujúce, strach naháňajúce. Tváriace sa ako pravda.

V posledných mesiacoch sa masírovanie verejnej mienky stupňuje. V takých chvíľach si prajem kriticky mysliaceho a konštruktívneho občana, ktorý by odhalil skreslené vyhlásenia ideovo obmedzených politikov a ich zámery, ktoré sú zištné, chcú získať hlasy aj za cenu skreslenia reality. Nuž, blížia sa voľby a stále sa verí podsunutým informáciám.

S akou marketingovou ľahkosťou sa prezentujú obedy „zadarmo“. Za nimi sa však skrýva úmorná práca zle platených kuchárok, preťažených úradníkov obce, bežných ľudí, ktorí musia denne podstupovať byrokraciu, aby sa politici mohli chváliť niečím, čoho dôsledky netušia. Napokon sa to prejaví na premrhaní oveľa väčšej čiastky, ako sa minula pri obedoch po starom.

Najnovšie bolo verejnosti vsugerované klamstvo o 400-eurovom (!) zvýšení platu učiteľom. Skratkovito, bez faktu, že sa zvyšovalo v dlhšom časovom období, paralelne so zvyšovaním cien. Dokonca padlo vyjadrenie, že sa plat takto zvýšil nie iba začínajúcim učiteľom. Prirodzená otázka laickej verejnosti: Čo tí učitelia chcú? Ale dôkladná analýza nedôstojného nárastu platu učiteľov sa málokedy šíri. Isté však je, že sa to dobre prezentuje: Učiteľom sme zvýšili platy o 400 €! Ani nehovorím o tom, že peniaze na to prídu školám oveľa neskôr, ako sa zmenia platové dekréty. Apolitická škola si musí poradiť sama, aby sa podieľala na politickom marketingu.

Polarizácia je súčasťou politickej manipulácie. Školstvo je rezort, ktorý vyžaduje mnoho prostriedkov. A keď sa vykresľuje ako bohaté, s najlepšími podmienkami a najrýchlejšie stúpajúcimi platmi, klame sa o skutočnom stave, verejnosť ho považuje za zabezpečené. 

Bez viny však nie je ani učiteľský stav. Na základe jeho pasivity a bez hlasnej argumentácie vychádzajúcej zo skúsenosti sa javí, že všetko je tak, ako má byť. Ak učiteľov nerozrušia verejne prezentované klamstvá politikov, nemožno hovoriť o ich cti. Musíme len dúfať, že tých pár aktívnych učiteľov bude kričať tak, že aj verejnosť pochopí skutočný príbeh slovenskej školy. Ak nie, zostaneme terčom.